Obsah článku
ROK 2019:
Čína je fakt super. Čo sa týka letísk aj jedla. Aj polievok a vírusov. Ale späť k tým letiskám, keďže naše ázijské dobrodružstvo začínalo práve tu. Najprv na letisku vo Viedni, kde sme spoznali rovnakých „stroskotancov“ akými sme boli my, a možno ešte väčších. (Čaute kamaráti, vy sa spoznáte). Najväčší problém cesty totiž boli víza. Presne do tejto úžasnej Číny, kam sa nedovoláte, nič nezistíte ani na konzuláte, nič nevyriešite, ani keby sa snažíte z posledných síl.
Tri skupiny pasažierov
Let, ktorým sme leteli vtedy do našej prvej destinácie, mal totiž dva prestupy. Jeden v čínskom meste Urumči, druhý v Kantóne. A nakoľko podľa vtedy dostupných informácií o čínskych vízach (ktoré boli vtedy nevyhľadateľné ako čínska biologička, ktorá prvá skúmala koronavírus spôsobujúci Covid-19), ak máte dva prestupy, že vraj víza už potrebujete.
Ak idete jedným číslom letu, tak nie. Ak má let dve čísla ale zostávate v krajine menej než 7 hodín, tak nie. Ak máte dve čísla ale ste tam dlhšie než hodinu, tak áno. Tak sa Slováci vtedy letiaci stretli na viedenskom letisku a rozdelili sa do troch skupín. Tí, ktorí si víza vybavili, tí ktorí zohnali len jeden prestup, a tí, ktorí nevedeli čo s nimi bude až kým nepristáli v Urumči.
My sme boli našťastie tá prvá kategória. Cestovatelia, ktorí prvý raz leteli do Ázie, chudobní študenti (teda aspoň jedna z nich), ale kašľať na to, poďme si tie víza radšej vybaviť. Tak po rade vystátom na bratislavskom čínskom konzuláte, sme si zacvakali v ČSOB banke každý pekne 60€ na jeden vstup nepresahujúci deň v tejto úžasnej krajine.
Nič proti Číne, no ak komunikujete s piatimi zamestnancami danej leteckej spoločnosti už mesiac, dovoláte sa po 10 minútovom čakaní na linku podpory kde vás už stihol zničiť čínsky pop hrajúci kým čakáte, a stále sa nič nedozviete, je to na nervy. Tak ako bolo aj naše nastupovanie na palubu, keďže sme vedeli, že máme letenky s vnútroštátnym letom, dve čísla letov, víza, ale aj tak nevieme čo s nami bude. Veď chápete, Čína.
Najhorší let v živote
Prvý let z Viedne do Urumči bol úžasný. Leteli sme Boeingom 787 Dreamliner. Všetko bolo ok, teda až na to, že som chodila každých 20 minút, no proste cikať. Lebo som tak ako nikdy predtým potrebovala antibiotiká. Nikdy v živote nezabudnem na tú bolesť. Aj moju, lebo som nespala celú noc, aj modliaceho sa moslima s koberčekom, ktorého som vyrušila asi tak 47 krát, kým som sa dostala zo sedadla do uličky počas noci, kým všetci ostatní spali.
Zápal močových ciest, len tak z ničoho nič, asi každá žena zažila… Naozaj nezabudnem na to, že najväčšie šťastie v mojom živote sa rovnalo najväčšiemu utrpeniu. Že ma toto chytilo len tak z ničoho nič zrovna pri nastupovaní na palubu do vysnívanej Malajzie. Bol to boj, ale keď sme pristáli v Urumči a zistili že lieky máme v odbavenej podpalubnej, tak ešte väčší.
Nezostávalo mi nič iné, len vydržať. Aj tú predraženú pomarančovú šťavu čo si môžete vytlačiť v nákupných centrách by som si kúpila. Keby tam na letisku samozrejme taká bola. Čo nás zachránilo bol automat na vriacu vodu, tak som chlipkala aspoň tú. Fakt záchrana.
Urumči nemá svoju povesť len tak pre nič
Urumči je známe hlavne pre svoje nepokoje. Nepokoje medzi časťami obyvateľstva. Jedna časť je tvorená Ujgurmi. Je to turkický národ tvoriaci väčšinu obyvateľov vo Východnom Turkestane – Ujgurskej oblasti Sin-ťiang v Číne. Žijú aj v Kazachstane, Kirgizsku a Uzbekistane. Politiku tu nechceme riešiť, to vôbec, skôr nás zaujala atmosféra mesta, keď nad ním letíte. Pretože vzhľadom na jeho veľkosť nad ním letíte naozaj dlho.
Už tam hore máte nepríjemný pocit. Proste, všetko je šedé a ponuré. Uprostred púšte sa na vás zrazu ceria nekonečné sivé fabriky bez života. A už v lietadle máte pocit, že by ste tam radšej nešli. No my sme priamo tam pristávali. Situácia na letisku bola taktiež zvláštna. Je síce normálne, že vás už bez problémov všade skúmajú, a odtlačky berú dobre že nie aj z … veď viete čoho.
V Urumči k tomu pridajte nepríjemných pracovníkov letiska, ktorí skoro vôbec nevedia po anglicky, pocit že vôbec nerátajú s turistami, a ak po čínsky neviete, tak všetky tie tabule naozaj nepochopíte.
Samozrejme, boli tam aj svetlé chvíle. Aj milí zamestnanci. A zopakovali by sme si to znovu. Aj keď ani nevieme, koľko tlačív sme vyplnili, a koľko odtlačkov nám zobrali.
Smer Kantón…a potom ešte pár hodín letu
No aj toto všetko sme zvládli, a nastúpili sme tiež do Dreamlineru, pred ktorým sme teda absolvovali nekonečné množstvo kontrol. Lietadlo smerovalo do mesta Guangzhou, alebo teda do Kantónu (ČÍNA). Kantón vyzeral už o čosi prívetivejšie. Krásne veľké moderné letisko, čisté záchody (s menej čistými squatting pans pre ženy), prehľadné gates, radosť prestupovať.
Po dlhšom sledovaní malých čínskych detičiek a vymieňaní si všakovakých ksichtíkov, sme nasadli po vybavení batožiny na náš posledný let. Ten smeroval na Langkawi, ostrov v Malajzii, kde započalo naše ázijské dobrodružstvo s batohom. Letelo sa malým Boeingom 737.
Cena leteniek
Čo nás vyšli letenky? Kupovali sme ich v januári 2019, cena jednej spiatočnej z Langkawi bola 360€. Prirátaj však ešte víza (60€), ktoré sme potrebovali kvôli dvom rozdielnym číslam letov. Po pár mesiacoch sa však informácie ustálili a konečný verdikt je taký, že ty už víza potrebovať nebudeš (ak máš rovnaké číslo letu), čo má väčšina cestujúcich. Všetky opletačky však stáli za to, pretože ráno sme sa zobudili na najkrajšom mieste aké sme dovtedy zažili.
Pokračovanie ťa čaká čoskoro 🙂
5 Odpovedí