„Nechcete zemiaky? Zvýšili mi a reku spýtam sa vás že či náhodou neplánujete sadiť,“ pokračuje ?
„Dobrý deň, radi by sme, ale ešte nemáme plot, ovce tu behajú… Či veď vlastne oni tak skoro nevykuknú, že?“
„Nevykuknú, nebojte sa, príďte“ kričí cez dve záhrady opäť.
„Tak prídeme!“ ?
O dve hodiny postrekuje ujo svoje mladé stromky a my sedíme pri ohnisku. Ovocinári radi pomáhajú a ešte radšej rozdávajú. Od rád až po zemiaky. “ Prídete ešte dnes? A fúrik máte?“ „Máme a prídeme, ideme s vami dolu.“
O pár minút už tlačíme za táčky zemiakov. Predtým som v nich sedela ja… „Ja som Štefan. A to sú poloskoré. A ak môžem, poradím. 5 centimetrov do zeme, tak 60 centimetrov od seba, toto máte tak na ten kusisko,“ radí nám ujo Štefanko.
Samozrejme, dlžní nie sme nič. Nič nechce.
„Naže si aspoň od nás med zoberte, mám včelársku rodinu,“
hovorím mu a podávam sedemdecku pastovaného, ktorému som na veko motúzikom priviazala kus kvetovaného obrúsku.
„Ale to ste nemuseli, deti zlaté. A príďte v nedeľu aj podebatovať,
posedíme tu.“
Dedina ?
